V telefóne sa ozvalo: „Ahoj, je tam mama?“ Informáciu, že mu volá švagriná si poskladal jednak z charakteristík hlasu v telefóne, ktoré sa podobali charakteristikám hlasu švagrinej, človek si nikdy nemôže byť istý na sto percent, a jednak z faktu, že sa pýtala na mamu. „Áno, je tu tvoja mama,“ pomaly prechádzajúc po miestnosti sa dostal až ku svojej svokre, „práve sa načahuje po mojom telefóne“.
„Tak mi ju, prosím ťa, daj!“
Možno ten výkričník na konci vety..., bohvie. Možno mal zasa na výkričníky alergiu. Občas sa mu to stávalo. A možno mal len hravú náladu. „Dobre“, povedal medovým hlasom, „a naozaj chceš práve ju? Nechceš si pokecať radšej so mnou?“ Na druhom konci bolo chvíľu ticho. Bolo mu jasné, čo sa tam odohráva. Švagriná musela naraz spracovať príliš veľa informácii. Za prvé, musela sa vyrovnať s nečakanou situáciou. Za druhé, bola príliš dobre vychovaná na to, aby mu na jeho otázku odpovedala pravdivo a zároveň bez pocitu viny, on by sa pritom len pobavene zasmial, ak by ho poslala do prdele. A za tretie, na chvíľu sa aj zamyslela, o čom by s ním práve teraz asi tak kecala. Z telefónu sa nesmelo ozvalo: „Nehnevaj sa, môžeš mi ju dať?“
„Jasné!“, veselo odpovedal a širokým oblúkom naznačil, že podáva telefón svokre. Potom si to rozmyslel a priložil telefón opäť k uchu: „Ozaj..., chcel som ešte jednu vec...“, chvíľu si tu pauzu vychutnával, „posledne, keď som ťa videl..., pamätáš, bola si v tých bodkovaných šatách..., veľmi ti to seklo.“ Chvíľu trvalo, kým sa spamätala a spomenula si, že sa patrí poďakovať. To „ďakujem“ však počula už len jeho svokra, celá šťastná, že sa konečne dostala k telefónu.
„Trochu som si poflirtoval so švagrinou. Určite je zo mňa teraz celá hotová“, oznámil prítomným bez akýchkoľvek známok sarkazmu napriek tomu, že sa už hodnú chvíľu rehotal – samozrejme len v duchu. Ľudia v miestnosti sa tvárili neurčito, hostia pobavene, teda, aspoň sa o to snažili, jeho manželka s obavami kam až je ochotný dnes zájsť. „A to ešte ani nevie, že sa mi na bruchu začínajú rysovať tehličky“, nesklamal ju!
Vo vzduchu visel čoraz väčší otáznik a to ho rajcovalo: „Predstavte si strechu. Normálnu sedlovú strechu!“, dlaňami naznačoval, ako vyzerá sedlová strecha. „Jedna strana tejto strechy je vtipná a ta druhá trápna. Poviem vám, byť na tej vtipnej strane, to nie je žiadna sranda. A rovnaká nuda je aj na tej druhej, trápnej strane. Ale ten hrebeň... Ten hrebeň, ta línia, kde sa spája vtipná a trápna strana strechy, to je môj štýl“.
Odišiel rehotajúc sa. Teraz už nielen v duchu. Bolo mu úplne jedno, čo si o ňom myslia ľudia. Takmer mu ich bolo ľúto – vedel, že nikdy nezažijú ten pocit slobody, ktorý prežíva on.