Kto je tu vlastne sedlák?

Autor: Andrej Kučeravý | 2.8.2010 o 7:39 | Karma článku: 12,01 | Prečítané:  7692x

Nerád používam toto slovo. Pravdupovediac dosť sa mi prieči v hrdle a nepríjemne znie v ušiach. Fotografia Richarda Sulíka v spoločnosti troch veľvyslancov minulý týždeň znateľne zvýšila frekvenciu tohto slova v internetových diskusiách. Dosť na to, aby som napísal, čo si o tom celom myslím.

otik.jpg

 

Sedláckosť

Čo je to, čo robí sedláka sedlákom? Čo je to tá „sedláckosť"? Vidím tu minimálne dve významové úrovne. Prvú, zjavnú, by sme mohli definovať ako neznalosť konvencií určitej sociálnej skupiny. Dedinčan v meste, proletár vo vyššej spoločnosti... V osvojení si znalosti príslušných konvencií a zručnosti v ich dodržiavaní nevidím u priemerne inteligentného človeka problém, a to hocikedy počas produktívneho veku a samozrejme aj pred ním. Prvé ťažkosti by som očakával v postproduktívnom veku.

Druhá významová úroveň je hlbšia a pre určitý typ ľudí nedostupná. Schopnosť rozmýšľať na tejto úrovni zrejme koreluje aj s IQ, určite však nejde o priamu úmeru. O veľkosti korelačného koeficientu sa možno dohadovať. Ja by som si tak tipol 0,4. Som presvedčený, že ide o oveľa komplexnejší osobnostný parameter, než je IQ. O ľuďoch neschopných sa pohybovať na tejto úrovni sa hovorí, že slama im bude trčať z topánok, aj keby sa nahodili do fraku.

Spomínam si na jednu scénu  filmu „Vesničko má, středisková". Otík na návšteve Prahy, mládež s walkmanmi na ušiach..., nejako si to chudák v tej svojej hlave poskladal tak, že bude určite cool, keď si zo svojej tašky vytiahne chrániče sluchu, ktoré používal ako závozník a nasadí si ich na uši. Táto scéna spoľahlivo vyvoláva v kinách salvy smiechu. Tak ako Shooty  sa vo svojej karikatúre nevysmieval z Ficovho zdravotného stavu, ani autori tohto filmu sa určite nemali v úmysle vysmievať z  neschopnosti mentálne zaostalého dedinského chlapca rozpoznať rozdiel medzi walkmanom a chráničmi sluchu. To by bolo príliš lacné. Terčom satiry neboli mentálne postihnutí ľudia. Terčom satiry sme boli my. Áno my! To, s akou ľahkosťou sme ochotní sa opičiť a to aj za cenu popretia vlastnej osobnosti. Nevidím príliš veľký rozdiel medzi Otíkom a „menežerom", ktorý si v „lajfstajlovom" časopise prečíta, že na saku sa má zapínať len horný gombík a potom si úzkostlivo dáva pozor, aby preboha nespravil ten prúser, že sa na firemnom večierku pozabudne a zapne si aj spodný gombík. Sedlák tak zúfalo nechce byť sedlákom, až je  z neho ešte väčší sedlák. Mentálne sedláctvo je uprednostnenie formy pred obsahom, sústredenie sa na „dojem", plytkosť, povrchnosť...  Prvou starosťou sedláka je, čo by o ňom povedali ľudia. Celý názov satirickej komédie Jána Chalúpku, ktorej príbeh sa odohráva v malom mestečku Kocúrkove, znie: „Kocúrkovo alebo len aby sme v hanbe nezostali". „Len aby sme v hanbe nezostali" - lepšie motto by som pre sedlákov v zmysle druhej významovej úrovne nevymyslel. Myšlienky charakterizované týmto mottom zborovo rezonovali minulý týždeň na slovenskom Internete. Smutné!

Vie sa Sulík obliekať?

Roky prežité na západe... Kariéra podnikateľa... Prax poradcu dvoch ministrov financií... To si naozaj myslíte, že minulotýždňovú búrku v pohári vody vyvolala neznalosť konvencií.

Zažil som ho na oslave jeho narodenín. Nie, nie, nejdem sa chvastať svojimi konexiami. Na túto oslavu mal prístup široký okruh jeho priaznivcov. Ako narodeninové darčeky sa odovzdávali podpisové hárky potrebné pre registráciu strany a o dobrú náladu sa postaral Marián Greksa. Richard Sulík tam chodil v niečom ako sako s dosť nezvyčajnou dĺžkou - takmer až po kolena. Teraz mi chýba Ladislav Špaček, aby to okomentoval, pretože zaboha netuším, či to bolo podľa etikety alebo nie. Možno nie, napriek tomu tvrdím, že sa obliekať vie. Ten kus oblečenia, budem tomu hovoriť sako (nebolo to čierne a nemalo to „lastovičí chvost", ale určite sa nájdu diskutéri, ktorí ma poučia), ste mali na ňom vidieť. Človeka až zarazila ta elegancia. Ako tam tak chodil s cigarou, ktorú mu ktosi daroval, to sako zaň priam hovorilo: „Som NIEKTO". Nie, nekričalo „chcel by som byť NIEKTO", ani nejačalo „zúfalo sa snažím byť NIEKTO", ale úplne pokojne konštatovalo „som NIEKTO".

To mi pripomína ďalšiu vec, na ktorú sa často zabúda - nestačí sa len obliecť, ale treba sa vedieť v tom aj pohybovať. Toto je vec v prvom rade mentality. Sedláci, majú tendenciu samých seba degradovať na „vešiak" pre oblek, ktorý ukazujú svetu. Dôležitý je ten oblek, nie oni. Opakom je, keď si človek svoj šatník, ako aj aktuálne oblečenie prispôsobí sebe. Človek má potom pocit, že ten kus oblečenia je robený priamo pre neho, že je jeho „druhou kožou", že dopĺňa jeho osobnosť. Že je skrátka autentický.

Ako ďalej?

Nuž ako ďalej s týmto enfant terrible protokolistov, stajlistov a podobných mudrlantov? Pokiaľ bude aj naďalej mať úprimnú snahu vyčistiť bordel po predošlých vyoblekovaných a nagelovaných pajácoch, najlepšie by bolo brať ho takého, aký je. Niektorí ľudia sa proste konvenciami zotročiť nenechajú. Viem o čom hovorím - moja žena sa o to v mojom prípade snaží už roky :-).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.


Už ste čítali?