Paní Emília Vášáryová má dobrý postreh - ak teda tieto dve vety povedala, a české Wikicitáty tvrdia, že ich povedala. S časťou týkajúcou sa Atén by však určite polemizoval Sokrates, ktorého práve Atény demokraticky (hlasovaním) odsúdili na smrť. Na demokraciu mál svoj názor, ktorý vyjadril nasledovnými slovami:
„Demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých, a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov, a cudzinci budú chcieť práva občanov, a demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie, a demokracia im to umožní. A keď zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci od prírody túžia po pozíciách moci, vznikne tyrania horšia, než najhoršia monarchia alebo oligarchia.“
Sokrata ťažko možno označiť za "kaviarenského intelektuála". Tento škaredý, fyzický zdatný a odolný muž sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách Potideya, Anfipoly a Delio, kde získal rešpekt nielen svojou odvahou a statočnosťou, ale aj tým, že sa zastal svojich spolubojovníkov, ktorí neprejavili toľko odvahy ako on. Odvahu a statočnosť prejavil aj po svojom obvinení. Jeho konanie, ktoré by sme mohli označiť ako pohŕdanie súdom, natoľko pobúrilo Atéňanov, že za jeho smrť hlasovalo ešte viac ľudí, než za jeho obvinenie. Demokracia bola zrejme v tých časoch dosť populárna a používala sa aj v prípadoch, pre ktoré je dnes jej použitie neprípustné.
Sokrates zrejme nebol prvý a určite nie posledný. Zhruba 430 rokov po Sokratovej smrti stal pred "ľudovým tribunálom" ďalší slávny muž. Keď sa Pilát Pontský spýtal ľudu jeruzalemského, či ho radšej neomilostiť, ľud jeruzalemský reval: "Ukrižuj ho!" Ak platí, že hlas ľudu = hlas boží...
"Boli takí, ktorí dokázali vzdorovať najmocnejším vládcom a odmietali sa pred nimi skloniť, ale len veľmi málo mužov dokázalo vzdorovať davu, postaviť sa sami proti pomýleným masám, postaviť sa ich nezmieriteľnej posadnutosti tvárou v tvár a bez zbrane so založenými rukami hovoriť nie, keď masy vyžadovali áno." Tieto slova vyslovil Georges Benjamin Clemenceau, keď hovoril o Émileovi Zolovi v súvislosti s Dreyfusovou aférou.
Zjavné nedostatky vlády ľudu trápili a trápia mnohých mysliteľov, pričom najfrustrujúcejšie je, že nič lepšie nemáme, ako správne postrehol Winston Churchill. Ja by som to nevidel až tak tragicky. Ono to s tou demokraciou v modernej spoločnosti nie je až také horúce, ako sa na prvý pohľad javí. Máte pocit, že voľby aj tak nič nezmenia? Ten pocit vás neklame. Je to naozaj tak. Cítite rozhorčenie pri týchto slovách? Skutočnosť, že voľby príliš nepohnú s panujúcim statom quo, berte ako prejav stability! Pohár možno vidieť poloprázdny aj poloplný. Pre žiadny fatalizmus však nie je dôvod. Demokratické procesy sa síce na mocenskej stratifikácii modernej spoločnosti podieľajú v oveľa menšej miere, než si bežný volič myslí, napriek tomu táto miera je dosť významná na to, aby sa voličovi oplatilo dvihnúť zadok a vhodením hlasovacieho lístka do volebnej urny vybrať "sluhov pre našich pánov".
Vzdelaním som biológ-ekológ a na ľudskú spoločnosť mám tendenciu dívať sa ako na ekosystém, na modernú liberálnu demokraciu ako na klimaxový ekosystém. Je to záverečné štádium ekosystémovej sukcesie - najkomplexnejší možný ekosystém, ekosystém s najväčšou produkciou biomasy, aká je v danom prostredí vôbec možná, ekosystém, v ktorom sú obsadené všetky niky, ktoré je možné obsadiť a vytvorené všetky vzťahy, ktoré je možné vytvoriť. Ekosystém, v ktorom sú vyskúšané všetky životné stratégie a kde r-stratégovia žijú v tieni K-stratégov. Ekosystém, v ktorom nemožno demokraciu obmedziť len na všeľudové hlasovanie, kde hlas vysokoškolského profesora je rovný hlasu povaľača. Ak pripustime ďalší vývoj tohto klimaxu, tak jednou z hlavných tendencií, ktorú možno vycítiť, je plazivá diverzifikácia a zvyšovanie významu iných prejavov vlády ľudu. Média, lobistické skupiny, ziskové aj neziskové organizácie, či sociálne siete (a tým nemám na myslí len Internet), formálne, či neformálne, otvorené, či naopak uzavreté... V prostredí demokracie bujnie to, čo nazývame občianskou spoločnosťou.
Tak ako klimax nemôže vzniknúť jednorazovým aktom, tak jednorazovým aktom nemôže vzniknúť ani tak komplexný systém, akým je moderná liberálna demokracia. A to ani takým jednorazovým aktom akým bola v Československu Nežná revolúcia. Klimaxu predchádzajú sukcesné štádia, ktoré nedosahujú jeho dokonalosť. Aristokrati západného sveta - aristokrati v tom najlepšom zmysle slova, tak veľmi sa líšiaci od vyšehradských pseudoelít, majú príliš často temnú minulosť. V ich rodokmeňoch sa príliš často vyskytujú banditi a piráti. Je pozitívne, že aj banditi a piráti spravidla majú ambíciu vychovať slušných a vzdelaných potomkov a spravidla majú na to aj prostriedky. Mám pocit, že jediná dobrá vec, čo Robert Fico pre Slovensko urobil je, že dal svojho syna na medzinárodne uznávanú elitnú školu. Jej význam nespočíva ani tak v tom, čo sa v tej škole naučí, ako skôr v tom, akých spolužiakov v nej spozná. Ak sa v mladosti skamarátiš s budúcim prezidentom nadnárodnej korporácie, na starosť ako keby si našiel. Nikto nikomu samozrejme nekáže čakať na kultiváciu gaunerských rodokmeňov, najmä ak máme k dispozícii osobnosti, ktoré sú morálne už podstatne ďalej a to aj so všetkými svojimi chybami.
Myslím, že z uvedeného už začína byť zrejme, prečo je export demokracie do krajín, ako je Irak, či Sýria, tak problematický. Dominantných zástupcov klimaxového spoločenstva nemožno vysadiť v pustatine. Jedinou cestou je iniciovať sukcesiu, ktorú možno rôznym spôsobom urýchľovať, nemožno ju však preskočiť. Hodnoty modernej liberálnej demokracie nemožno preniesť na bodákoch pušiek, ale len "vnesením svetla", ak môžem použiť terminológiu tých, ktorých považujem za prominentných staviteľov chrámu modernej liberálnej demokracie.
Samotná demokracia je len kostra, ktorá by sa zosypala, ak by nebola obalená svalstvom občianskej spoločnosti. Platí to aj opačne. Svalstvo občianskej spoločnosti by nefungovalo bez kostry demokracie. Je preto v záujme občianskej spoločnosti chrániť demokraciu. Častokrát pred demokraciou samotnou. Najväčším nepriateľom demokracie je totiž demokracia. Demokracia, ktorá tak rada požiera slobodu, čím píli konár, na ktorom sedí.
