Aj ja som Maroš!

Autor: Andrej Kučeravý | 15.6.2020 o 13:06 | Karma článku: 7,67 | Prečítané:  2384x

Tento článok zverejňujem na svojom blogu v deň mojich 58. narodenín a pripadám si ako dinosaurus z iného sveta.

Tento článok zverejňujem na svojom blogu v deň mojich 58. narodenín a pripadám si ako dinosaurus z iného sveta. Zo sveta, v ktorom bezočivosť a drzosť boli korením mužsko-ženských vzťahov a muži vedeli toto korenie dávkovať tak, aby tieto vzťahy boli správne pikantné a chutili predovšetkým dámam, pretože práve tie boli pre nás najdôležitejšie. 

Ja som bol vždy skôr introvert a v mladosti aj nenapraviteľný romantik. Vzťahovo úspešnejší priatelia sa mi občas smiali, že som príliš opatrný. Skrátka suchár. Ženy ti to nepovedia a dokonca budú tvrdiť opak, ale majú rady, ak je chlap zdravo drzý. 

Mali pravdu! 58 rokov je dosť na to, aby človek nazbieral isté skúsenosti aj bez toho, aby nutne musel byť považovaný za sukničkára. Áno, boli aj príležitostné experimenty, koľko korenia nežné pohlavie ešte znesie. Kde sú hranice? Ako ďaleko sa ešte dá zájsť bez toho, aby človek narazil? Odpovede na tieto otázky ma znovu a znovu privádzali do úžasu. 

Podrobnosti radšej nebudem opisovať, ale raz som zašiel mimoriadne ďaleko. Pohoršený sám nad sebou som si potom prisadol k "obeti svojho harassmentu": "Sorry, ja viem, že som prasa."  
Prisunula sa ku mne bližšie, až sa ma dotýkala, a potichu vraví: "Si iný, ako ostatní muži."  
"Iný? V dobrom alebo v zlom?", opatrne som opáčil.  
"V dobrom. Ty sa s ničím nekašleš. Takých mužov je dnes už málo."  
No doprdele! Teraz mám veriť vlastným skúsenostiam alebo mediálne pretláčaným teóriám? 

Manželka raz odkiaľsi dovliekla pár kníh žánru označovaného ako červená knižnica. Alebo ružová knižnica? Nie som si istý, ale myslím, že všetci dobre vieme, o čo ide - o "vzťahovú" literatúru, ktorú píšu ženy pre ženy. Nudil som sa, tak som sa zo zvedavosti do jednej z nich začítal. Čakal som "prechádzky pri mesiačiku držiac sa za ruky s mužom tak sladkým..." Čítal som, čítal a sánka mi padala čoraz viac. Chlapi, ak si chcete prečítať niečo až nechutne sexistické a mačistické, pokojne siahnite do červenej knižnice! Tak toto sú knihy, nad ktorými ženy fantazírujú, keď večer zaspávajú vedľa toho svojho Homo domesticus?! 

Chcem, aby muži boli k ženám pozorní. Ak si pod tým predstavujete podržanie dverí alebo pomoc pri obliekaní kabáta, tak to sú len najviditeľnejšie vonkajšie prejavy mužskej pozornosti. Ja by som ale chcel ísť o niečo hlbšie. Využijem pritom v súčasnosti dosť populárny pojem "mindfulness" - všímavosť, resp. vnímavosť.  

Pozornosť, tak ako ju chápem, nie je nič iné ako mindfulness aplikované vo vzťahu muža k žene. Je to najprirodzenejší stav muža fascinovaného svojou spoločníčkou. Stav, keď on má všetky svoje antény nastavené na najvyššiu citlivosť tak, aby zachytili aj tie najjemnejšie morfémy reči jej tela. Je to situácia, keď aj inak racionálny muž sa musí spoliehať na svoju intuíciu. A intuícia tiež potrebuje vstupné informácie. Ucukne pri náhodnom dotyku? Stuhne alebo jej naopak tvárou prebehne sotva badateľný spokojný úsmev? Intuícia môže "sondovať". Môže "mapovať terén". Tie náhodné dotyky nemusia byť až také náhodne. Áno, pokojne si to preložte ako "nevyžiadané dotyky". Pred časom som si v médiách prečítal, že problémom sú už aj nevyžiadané pohľady. Žiada sa mi parafrázovať Radoslava Procházku: "Ľudia, vám už úplne...?" 

"Ak žena povie nie, tak to naozaj znamená nie!" Nerobte z nás hlupákov! Žena má množstvo rôznorodých dôvodov, prečo povedať nie. Podvedome zvyšuje svoju cenu, testuje mužovu húževnatosť a schopnosť sa presadiť (v evolučnej histórii vlastnosť kriticky významná pre jej prežitie a prežitie jej potomkov) alebo ho proste len hecuje - hra stará, ako ľudstvo samé. Normálny muž, ktorý netrpí autizmom, dokáže pomerne spoľahlivo rozpoznať, kedy "nie znamená naozaj nie". Problémom teda nie je, že to NEVIE pochopiť, problémom je, ak to NECHCE pochopiť. 

Problémom je ješitnosť - jeden zo symptómov syndrómu nezrelého muža. Muža, ktorý chce ísť do boja, ale bojí sa zranenia. Zranené ego bolí. Za žiadnu cenu si nepriznať odmietnutie a ak sa inak nedá, tak si zranenie svojho ega hojiť na úkor tej, o priazeň ktorej usiloval: "Ty, ty si ta, ktorá si má sypať popol na hlavu. Najprv provokuješ a potom sa tváriš ako neviniatko!" Môže byť niečo úbohejšie?  

Nikto ti nezaručí, že nikdy nešliapneš vedľa. S týmto rizikom sa proste musíš naučiť žiť. Postav sa teda k nemu ako chlap: "Prepáč! Zle som odhadol situáciu. Naozaj som nechcel byť nepríjemný." Verím, že žiadna normálna žena z toho nebude robiť "kauzu". Alebo sa mýlim, dámy? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Jankovská usvedčuje Fica, že vedel o Kočnerovi (stĺpček šéfredaktorky)

Pred Jankovskou navštívil Fica Bödör.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Za Kollára sa musia hanbiť všetci

Boris Kollár sa nikdy nemal stať predsedom parlamentu.


Už ste čítali?