Burnout

Autor: Andrej Kučeravý | 21.11.2020 o 16:31 | (upravené 21.11.2020 o 19:56) Karma článku: 2,83 | Prečítané:  535x

Toto je číra fikcia. Podobnosť so skutočnosťou je naozaj, ale naozaj, čisto náhodná. (Ešte aspoň 15 znakov? A je to!)

Pýtaš sa, prečo s tebou nehovorím. Pretože ťa v skutočnosti nezaujíma, čo ti chcem povedať. Ani sa nepamätám, kedy si ma naposledy nechala dohovoriť. Napriek tomu sa ti to snažím natlačiť do hlavy ako vytlačenú zubnú pastu späť do tuby. Stále ta istá chyba! Človek je už raz taký. To, že vplával do krútňavy si uvedomí, až keď ho pohltí. Každý si hovorí svoje a niet toho, kto by počúval. Úprimná snaha pomôcť ti sa mení na krutú súťaž o to, kto má pravdu. Kto bude víťazom a kto porazeným! Kto bude triumfovať, a kto bude zadupaný do zeme! Na koho strane je VINA!

Múdrejší ustúpi? Nie, to nevystihuje podstatu. Múdrejší si skôr uvedomí absurdnosť situácie. Aj to, že toto je jednosmerka - nedá sa otočiť a vrátiť do východzieho bodu. Absurdnú situáciu je treba doviesť ad absurdum dúfajúc, že keď pôjdeme stále na západ, nakoniec aj tak prídeme na východ.

„Ja som na vine.“ Neveríš mi, že to myslím úprimne a máš pravdu. V skutočnosti vôbec nezáleží na tom, kto je na vine.

A potom je tu ten srandovný chlapík, čo sa pokúša do poldecáka naliať nedopitú fľašu borovičky. Nech robí, čo robí, nejaká borovička vždy ostane rozliata na stole. Ta fľaša asi nebola až taká nedopitá. Nemôže za to - viac poldecákov mu nedajú, takže na vine je ten poldecák, ktorý si neplní svoje úlohy.

„Nehľadajme dôvody, prečo sa to nedá, ale urobme to!“, a podobne kydy z motivačných príručiek pre kindermanažérov, ktorí si ciele zamieňajú s prostriedkami. IQ určite vysoko nad sto, no kdesi hlboko v jadre neuveriteľná stupidita. Prečo mi tak pripomínajú tie budovateľské typy spred štyridsiatich rokov?

Nedávno ma na ulici zastavila mladá slečna. Spýtala sa ma, či som sa dnes už zasmial. Keď som jej povedal pravdu, odpovedala, že jej je to ľúto. Nešlo, žiaľ, o nič osobné, len o nacvičený úvod rozhovoru marketerky Červeného nosa.

Aká suma by bola primeraná? Päť eur? Dvadsať? Mám také tušenie, že by som mohol odovzdať celú výplatu a nestačilo by. Márnosť! Deň narcisov, Dni nezábudiek, Plamienok, Dobrý anjel... Spomenul som si na rozprávku zo zbierky Pavla Dobšinského, ktorú som čítal ako chlapec. Plavčík a Vratko čo osúšajú slzy sveta. Cervantesovho Dona Quijota som nečítal.

Som unavený. Strašne unavený! Sedím v lavici Dómu svätého Martina. Nie žeby som bol veriaci, ale toto prostredie ma upokojuje. Sú tu síce nejakí ľudia, ale nevšímajú si ma a ja si nevšímam ich. Vysoké gotické klenby evokujú akýsi nejasný pocit, že je tu niečo, čo nás presahuje. Narúšajú presvedčenie, že okrem tohto biedneho ľudského života, čo máme, už nič iné nie je.

Dívam sa na človeka visiaceho na kríži. Zrazu mi napadá, že to, na čo sa dívam, nie je smrť. To je život! Koncentrát života zahustený do niekoľkých hodín! Ak ho rozriedime do niekoľkých desaťročí, zdá sa byť celkom znesiteľný. Snažím sa rozpomenúť, kedy som bol naposledy šťastný. Nedarí sa. Viem, že kedysi som bol... Ukrižovanie nie je smrť. Smrť je to, čo ukrižovanie ukončí. Milosrdná Smrť!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Jankovská usvedčuje Fica, že vedel o Kočnerovi (stĺpček šéfredaktorky)

Pred Jankovskou navštívil Fica Bödör.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Za Kollára sa musia hanbiť všetci

Boris Kollár sa nikdy nemal stať predsedom parlamentu.

AUTORSKÁ STRANA

Teroristi sa rodia aj na štadiónoch (píše Michal Havran)

Fanúšikovské násilie má pôvod v pocite zasvätenia.


Už ste čítali?