Trochu o Ukrajine, trochu o mne, ale hlavne o nás - diskusia (strana: 1)

Trochu o Ukrajine, trochu o mne, ale hlavne o nás (Späť na článok)

Hodnoť

Ehm:
- "Bardejov, začiatok s e d e m d e s i a t i c h rokov minulého storočia..."
- " k o p u . v e c i sme zbabrali"

Ale inak.
Želám Vám a žičím.
Keďže viem, že človek - potrebuje spoločenstvo,
obec,
a bez nej - je samotár. Osamelý.
Dokonca, v "slovenskej interpretácii", ktorá sa tvorila a upevňovala roky, desaťročia - počas striedania sa režimov, interpretácii svojou podstatou zbabelej, ktorá dbala iba o to: nepokaziť si to u nikoho - všeobecne,
a u moci - konkrétne.
A každý... kto akokoľvek vystúpil z radu (doplňte si: milicionárov, straníkov, súdruhov, atď. občan vtedy neexistoval),
stal sa loserom.
A bol ostrakizovaný. Všeobecne ignorovaný, ľudia sa mu stránili...
Prechádzali na opačný chodník. Aby sa mu nemuseli pozrieť do očí.

Môžme začať Solženicynom, a končiť človekom neznámym, ktorý, napríklad podpísal Chartu77, lebo v časoch najväčšieho teroru novonastolenej, okupáciou inštalovanej moci - čo sa musela etablovať povinnými previerkami na všetkých pracoviskách,
kde každého postavila pred voľbu: S ú h l a s í š (so svojou porobou, dobrovoľne sa tu, pred tribunálom ponížiš, poprieš sám seba - a všetko, čo si si doteraz myslel), a môžeš si naďalej žiť, aj Tvoje deti,
alebo...

Tých, čo sa vzopreli, odmietli zradiť sami seba - dobrovoľne, poprieť sami seba,
nebolo mnoho.
Ale boli.
Kto o nich vie?

Veď to boli loseri. V "slovenskej optike".
"Pobabrali si to...".
(Je to v úvodzovkách, keďže ide o konkrétnu citáciu - zo života,
kde istý pán doktor, plávajúci a plynulo preplávajúci režimami, upozorňoval svojho syna, aby sa nekamarátil so synom človeka. "Človeka, čo si to v 68 pobabral".)

Tento modus vivendi - nastolený, udržovaný a utvrdzovaný každou zmenou režimu,
sa stal súčasťou miestnych charakterov. Vošiel do génov.
A tak, keď prepukla v Poľsku Solidarita (už roku 1980, mala milión členov),
agilný Slovák rozbehol propagandu, o "pšej krvi", o všetkom možnom, len nie o pravde tých dní v Poľsku.

Zbabelosť, utvrdzovaná - a odmeňovaná režimom možnosťou drobného kradnutia, kedy sa prižmúrilo očko,
a každý si toho bol vedomý,
bola taká rafinovaná hra moci s myšou.
Môžeš trochu kradnúť, trochu klamať, trochu aj podvádzať,
len... odtiaľ potiaľ, len... nesmieš nám oponovať, starať sa do politiky, a musíš sa zúčastňovať na 1. májoch,
volať na slávu KSČ a spojenectvu so Sovietskym zväzom (kde, asi Slováci v Prahe - dodali: a nikdy inak - v čom už bola obsiahnutá múdrosť a predvídavosť Poučenia z krízového vývoja v stane),
na podnikových a straníckych schôdzach, stačí byť prítomný, a na konci hlasovať.
Toto zaručilo relatívne pohodlný život, s dostatkom alkoholu,
a prípadných bakchanálií na podnikových zábavách. Kde všetci... so všetkými.

Že tak Slovák, postupne, a nielen z toho alkoholu - osprostel,
že sám zo seba spravil handru, ktorou si mohol ktokoľvek, vytierať čokoľvek,
že sa stotožnil s filozofiou nekonfliktného splývania - s čímkoľvek,
a, že sa sám zriekol zdravej a prirodzenej ambície - čosi si sám myslieť, a podľa toho aj žiť,
reflektovať skutočnosť, neprijímať zlo - ako samozrejmosť,
ale naň reagovať, aj keď po svojom,
to je na počiatku genézy - dnešného Slováka. Majiteľa najnovšieho modelu mobilu, smartphonu,
suveréna tejto doby,
ktorá, ako mnohokrát v minulosti, kladie najzásadnejšie otázky celému ľudstvu.
Zoči-voči šíriacemu sa násiliu, a likvidácii miestnych kultúrnych tradícií, ktoré jediné udržovali etniká v akej-takej harmónii.
Zaručujúcich vnútorný dialóg v obci. Jej životaschopnosť.

Dovtedy, kým sa Slovák nedovzdelá, naspozná korene európskej kultúry,
nepochopí - že všetko - čo za niečo stojí,
bolo tvrdo až obetavo vydreté, vysedené, a aj vybojované statočnými postojmi,
dokiaľ sa nenaučí, že povedať: Prepáčte. Ďakujem. Nech sa páči...
Pokiaľ nepochopí... zostane odroňom.

*

A v súvislosti s článkom,
iba obec, tvorená vzájomnou žičlivosťou, radosťou na úspech ktoréhokoľvek jej jedinca,
obec tvorená rôznorodými a tvorivými ľuďmi,
existujúca v permanentnom dialógu, seberovných v kultúre,
prísne dbajúca o spravodlivosť,
môže prosperovať. Aj dlhodobo.

Model zbabelectva, behu na krátke trate (akoby život končil zajtra),
model zbožštenia mamony, ako zmyslu života,
je zničujúci.
A pre malý národ - absolútne.

Reagovať |

Petr Parléř

23.02.2014 19:04 | Oznám správcovi | Odkaz

Hodnoť

*** (príspevok porušil KÓDEX diskutujúceho)

Reagovať |

Petr Parléř

23.02.2014 19:19 | Oznám správcovi | Odkaz

Hodnoť

...dokiaľ sa nenaučí, že povedať: Prepáčte. Ďakujem. Nech sa páči... je cnosť.
Potiaľ, a dovtedy - nebude slobodným človekom.

Pokiaľ to nepochopí... zostane navždy odroňom.

Reagovať |

Petr Parléř

23.02.2014 22:10 | Oznám správcovi | Odkaz